RABÍN ELI RAVAGE

V roku 1928 uverejnil newyorský mesačník "The Century Magazine" dve state rabína s menom Marcus Eli Ravage, v ktorých otvorene rozpráva o svetovom židovskom sprisahaní. Dve zriedkavo úprimné, dnes však politicky nekorektné state vyšli v januárovom a februárovom čísle tohto magazínu.

Iba dva roky po zverejnení oboch statí tento tradičný magazín zanikol, resp. bol pohltený magazínom "The Forum", ktorý založil v roku 1885 akýsi Izák. Uverejnenie takýchto statí zrejme nebolo jeho vydavateľovi po srsti a tak privrel magazínu kohútik s peniazmi.

Ponúkam preklad prvej state.

Táto stať vysvetľuje mnohé z nedobrého diania v súvislosti so Slovanmi. Spravte si názor...

Skutočný rozmer židovskej viny

napísal Eli Ravage

"Samozrejme, že nás neznášate. Nemá zmysel tvrdiť, že to tak nie je. Takže nestrácajme zapieraním a alibi. Vy viete, že nás neznášate, ja to viem tiež, takže si rozumieme. Bezpochyby sú niektorí vaši najlepší priatelia židia, tak je to. Už som to raz či dva razy niekde počul. Viem aj to, že nemyslíte osobne mňa - keď nás hádžete do jedného vreca - lebo ja som dosť odlišný a takmer tak dobrý ako jeden z vás. Táto malá výnimka ma však vôbec nezaväzuje k vďačnosti; ale na tom teraz nezáleží. Je to ten agresívny, karieristický, priebojný a materialistický druh, ktorý nemáte radi - presnejšie povedané tí, ktorí vám tak pripomínajú vašich vlastných bratov. My si však vynikajúce rozumieme. Nemám vám to za zlé.

Pre pána kráľa, ja nikomu nezazlievam, ak niekoho neznáša. Na tomto protižidovskom biznise, na ktorý sa hráte, ma však zaujal váš úplný nedostatok odhodlania. Vyjadrujete sa tak nepriamo a okľukou; vyrábate tak fantastické a priehľadné ospravedlnenia. Zdá sa, že priam trpíte nesmelosťou a keby ten váš cirkus nebol taký smiešny, bol by skutočne iritujúci.

Nie že by ste boli amatérmi: rýpete sa v tom už viac ako pätnásť storočí. Keď vás však človek pozoruje a počúva vaše detské výhovorky, ľahko môže získať dojem, že ste doteraz nezistili, o čo tu ide. Neznášate nás, no nedokážete priamo povedať prečo! Každý deň vymýšľate novú výhovorku - "dôvod", ako to nazývate. Celé stáročia vymýšľate jednu výhovorku za druhou a každý ďalší nápad je ešte smiešnejší než ten posledný, každá nová výhovorka popiera a ruší tú predchádzajúcu.

Nie je to tak dávno, čo som počúval, že iba ryžujeme a myslíme cez svoju peňaženku. Najnovšie sa všade šušká, že žiaden umelecký smer či profesia nie sú pred židovskou inváziou v bezpečí.

Podľa vás sme súdržní, uzavretí a neasimilovateľní, lebo s vami nechceme uzatvárať manželstvá, a súčasne sme karieristi a podnikavci, a hrozbou pre vašu rasovú integritu.

Náš životný štandard je tak nízky, že tvoríme vaše chudobné štvrte a otrocké fabriky, a tak vysoký, že vás vytláčame z vašich najlepších vilových štvrtí.

Vyhýbame sa našej vlasteneckej povinnosti počas vojny, pretože vo svojej povahe a tradícii sme pacifisti, no zároveň sme arcistrojcovia svetových vojen a máme z nich najväčší úžitok (pozri neskoršie čísla Dearborn Indepen¬dent a Protokoly sionských mudrcov).

Sme zakladatelia a hlavní prívrženci kapitalizmu v jednej osobe, a zároveň hlavní strojcovia vzbúr proti nemu.

História dozaista nepozná nikoho tak všestranného, ako nás!

Ach, takmer som zabudol uviesť hlavný dôvod. Sme tvrdohlavý národ, ktorý nikdy neprijal kresťanstvo, a sme národ zločincov, ktorý ukrižoval jeho zakladateľa.

Tvrdím však, že klamete samých seba. Buď vám chýba sebapoznanie alebo odvaha čeliť skutočnostiam a priznať pravdu. Neznášate žida nie preto, lebo ukrižoval Ježiša, ako by si niektorí z vás možno mysleli, ale preto že ho zrodil. Váš skutočný svár s nami nespočíva v tom, že sme kresťanstvo odmietli, ale že sme vám ho vnútili!

Vaše vratké, protirečivé obvinenia proti nám nie je žiadnou škvrnou na ohavnosti nášho historicky doloženého zločinu. Viníte nás z rozpútania revolúcie v Moskve. Predpokladajme, že máte pravdu. No a? V porovnaní sa tým, čo dokázal Pavol, žid z Tarsu (apoštol Pavol, pozn. prekl.) v Ríme, je ruský prevrat iba pouličnou bitkou.

Rozčuľujete sa z neprístojného vplyvu židov na vaše divadlá a kiná. Výborne; vaša sťažnosť je iste opodstatnená. Čo to však znamená v porovnaní s našim ohromujúcim vplyvom na vaše kostoly, školy, zákony, vlády, či dokonca na vaše každodenné myšlienky?

Istý neohrabaný Rus popísal niekoľko desiatok strán a zverejnil ich v knihe s názvom "Protokoly sionských mudrcov", ktorá ukazuje naše sprisahanie s cieľom rozpútať poslednú svetovú vojnu. Tej knihe veríte. Dobre! Z pohľadu argumentácie sedí každé jedno slovo. Je pravá a autentická. No čo je to v porovnaní s našou nespornou historickou konšpiráciou, ktorú sme uskutočnili a ktorú sme nikdy nepopreli, pretože ste nikdy nemali odvahu obviniť nás z nej, a o ktorej existujú úplné záznamy, ktoré si môže každý prečítať?

*

Ak svoje reči o židovskom sprisahaní myslíte vážne, nemal by som vašu pozornosť upriamiť na istú záležitosť, o ktorej sa oplatí hovoriť? Načo plytvať slovami o údajnej kontrole vašej verejnej mienky židovskými finančníkmi, vlastníkmi novín a filmovými magnátmi, keď by ste nás rovnako mohli obviniť z dokázanej kontroly celej vašej civilizácie židovským evanjeliami?

Nezačali ste si ani len uvedomovať skutočnú hĺbku našej viny. My sme votrelci. My sme narušitelia. My sme rozvracači. Vzali sme vám váš prirodzený svet, vaše ideály, váš osud a úplne ho zničili. Stáli sme pri zrode nielen poslednej veľkej vojny, ale takmer všetkých vašich vojen, nielen ruskej revolúcie, ale takmer každej inej dôležitej revolúcie vo vašej histórii. Do vášho osobného aj verejného života sme priniesli nezhody, zmätok a frustráciu. Robíme to stále. Nik nedokáže povedať, ako dlho to ešte budeme robiť.

Obzrite sa späť a pozrite, čo všetko sa udialo. Pred devätnástimi storočiami ste boli nevinná, bezstarostná, pohanská rasa. Uctievali ste desiatky bohov a bohýň, duchov vzduchu, plynúcich riek a šírych lesov. Boli ste bez hanby hrdí na krásu svojich nahých tiel. Ryli ste podoby svojich bohov a dráždivého ľudského tela. Nachádzali ste potešenie v bojoch na poliach, v arénach a na bojiskách. Vojna a otroctvo boli pevnou súčasťou vášho systému. Preháňali ste sa po stráňach a údoliach šírej prírody, rozmýšľali ste nad zázrakmi a záhadami života a položili základy prírodnej vedy a filozofie. Vaša kultúra bola vznešená, zmyselná, nepoznačená výčitkami o sociálnom cítení či inými sentimentálnymi pochybnosťami o ľudskej rovnosti. Ktovie, aký veľký a skvelý osud ste mohli mať, ak by sme vás nechali na pokoji.

My sme vás však na pokoji nenechali. Chopili sme sa vás, zrúcali sme krásnu a veľkorysú štruktúru, ktorú ste vybudovali a úplne zmenili smerovanie vašich dejín. Podrobili sme si vás tak, ako si žiadne vaše impérium nikdy nepodrobilo Afriku alebo Áziu. A to všetko sme dokázali bez zbraní, guliek, krvi alebo zmätku, bez akéhokoľvek násilia. Dokázali sme to len vďaka neprekonateľnej sile nášho ducha, pomocou nápadov a propagandy.

Spravili sme z vás povoľných a nevedomých poslov našej misie celému svetu, barbarským rasám sveta, nespočetným budúcim generáciám. Bez akéhokoľvek pochopenia toho, čo sme vám spravili, stali ste sa zástupcami tradícií našej rasy, šíriac naše evanjelium do neobjavených končín zeme.

Naše kmeňové zvyky sa stali jadrom vašich morálnych hodnôt. Naše kmeňové zákony postavili základy všetkých vašich vznešených ústav a právnych systémov. Naše legendy a ľudové príbehy sú posvätnou tradíciou, ktorú odovzdávate svojim deťom. Naši básnici naplnili vaše spevníky a modlitebné knihy. Naše národné dejiny sú neodmysliteľnou súčasťou učenia vašich kňazov, farárov a učiteľov. Naši králi, štátnici, proroci a bojovníci sú vašimi hrdinami. Naša prastará, malá krajina je vašou Svätou zemou. Naša národná literatúra je vašou Svätou bibliou. Myšlienky a učenie našich ľudí sú neoddeliteľne votkané do vášho vlastného jazyka a tradície, takže nikto z vás sa nemôže považovať za vzdelaného, ak nepozná dôverne naše dedičstvo našej rasy.

Židovskí remeselníci a židovskí rybári sa stali vašimi učiteľmi a svätými, ich podoba bola zvečnená na nespočetných sochách a na ich pamiatku boli postavené nespočetné katedrály. Židovská panna je váš ideál materstva a ženstva. Židovský rebel - prorok je centrálnou postavou vášho náboženského uctievania. Strhli sme vaše idoly, vytlačili dedičstvo vašej rasy a nahradili sme ho našim bohom a našimi tradíciami. Žiadne víťazstvo v dejinách sa ani zďaleka nemôže porovnávať s týmto našim čistým víťazstvom nad vami.

Ako sme to urobili? Takmer náhodou. Pred takmer 2 000 rokmi vo vzdialenej Palestíne, naše náboženstvo upadlo do rozkladu a materializmu. Pánom našich chrámov sa stali peňazomenci. Zvrhlí, samoľúbi kňazi vyciciavali náš ľud a tučneli. Vtedy sa objavil istý mladý patriot - idealista a chodil po krajine a volal po obrode viery. Nemal v úmysle založiť novú cirkev. Rovnako ako všetci proroci pre ním, aj on chcel vyčistiť a oživiť starú vieru. Útočil na kňazov a vyhnal peňazomencov z chrámu. Tým sa dostal do sporu s vládnucim systémom a jeho predstaviteľmi. Zástupcovia Ríma, ktorí okupovali krajinu, sa obávali, že jeho revolučná agitácia má za cieľ vyhnať ich z krajiny, zatkli ho, súdili a odsúdili na smrť ukrižovaním, čo bol v tej dobe zvyčajný spôsob popravy.

Nasledovníci Ježiša z Nazaretu, väčšinou otroci a chudobní robotníci, sa vo svojej strate a sklamaní odvrátili od sveta a sformovali do bratstva umiernených pacifistov, šírili spomienky na svojho ukrižovaného vodcu a žili spoločne komunisticky. Boli iba ďalšou sektou v Judei, bez moci a vplyvu, ani prvou, ani poslednou.

Nová viera však získala vedúce postavenie až po zničení Jeruzalema Rimanmi. Vtedy istý vlastenecký žid menom Pavol, resp. Šavol, prišiel na nápad oslabiť moc Ríma zničením morálky jeho vojakov doktrínou lásky a neodporovania, hlásanou malou sektou židovských kresťanov. Pre nežidov sa stal apoštolom, on, ktorý bol dovtedy jedným z najaktívnejších prenasledovateľov tejto skupiny. A Pavol vykonal svoju prácu tak dobre, že po uplynutí štyroch storočí táto veľká ríša, ktorá si podrobila Palestínu a polovicu sveta, ostala v troskách. A zákon, ktorý vzišiel zo Sionu sa stal oficiálnym náboženstvom Ríma.

To bol začiatok našej nadvlády vo vašom svete. Bol to však iba začiatok. Odvtedy je vaša história iba o málo viac ako boj o nadvládu medzi vašim vlastným, pôvodným pohanským a našim židovským duchom. Polovica vašich vojen, veľkých i malých, sú náboženské vojny, vedené kvôli výkladu tej či onej záležitosti v našom učení. Čoskoro ste sa však pokúsili oslobodiť zo svojej primitívnej náboženskej jednoduchosti a začali praktikovať pohanské rímske učenie, keď prišiel Luther, vyzbrojený našim evanjeliom, aby vás zhodil a vrátil na trón naše dedičstvo. Vezmite si tri hlavné revolúcie modernej doby - francúzsku, americkú a ruskú. Sú azda niečím iným než triumfom židovskej predstavy spoločenskej, politickej a ekonomickej spravodlivosti?

*

A koniec je stále ešte ďaleko. Ešte stále vás ovládneme. Aj v tomto čase sú vaše cirkvi trhané na kusy občianskou vojnou medzi fundamentalistami a modernistami, čiže medzi tými, ktorí na našich náukách a tradíciách doslova lipnú a tými, ktorí sa nás pomalými krokmi snažia vypudiť.

V Daytone, v štáte Tennessee, komunita verná biblii zakázala šíriť vašu múdrosť, pretože je v rozpore s našim pôvodným židovským chápaním o pôvode života. A pán Bryan, vodca protižidovského Kukluxklanu v Demokratickom národnom konvente, vedie svoj životný boj v našom najvlastnejšom záujme bez toho, aby si ten rozpor vôbec všimol. Znovu a znovu vyšplechlo puritánske dedičstvo Judei v podobe vĺn kultúrnej cenzúry, zákonov o svätení nedele a národných zákonov o prohibícii. A zatiaľ čo sa dejú tieto veci, tárate o židovskom vplyve vo filmoch!

Je preto niečo divné na tom, že nás neznášate? Nasadili sme okovy vášmu pokroku. Vnútili sme vám cudziu knihu a cudziu vieru, ktorú nemôžete prehltnúť alebo stráviť, a ktorá je v rozpore s vašim prirodzeným duchom, ktorá vám ustavične spôsobuje starosti a ktorú nemôžete ani odmietnuť, ani úplne prijať.

Celkovo ste samozrejme nikdy neprijali naše kresťanské učenie. Vo svojich srdciach ste stále pohania. Stále milujete vojnu, vyryté obrazy a svár. Stále ste hrdí na oslavu nahého ľudského tela. Vaše sociálne svedomie je navzdory všetkej demokracii a celej vašej spoločenskej revolúcii stále žalostne nedokonalé. Jednoducho sme rozštiepili vašu dušu, zmiatli vaše pohnútky a ochromili vaše túžby. Uprostred boja vás nútime pokľaknúť pred tým, ktorý vám prikázal nastaviť druhé líce, ktorý povedal "neodporuj zlu" a "blahoslavení, ktorí sú zmierliví". Vašu túžbu po zisku náhle prerušuje spomienka na hodiny strávené v nedeľnej škole, že nemáte myslieť na zajtrajší deň. Vo svojich bojoch za mzdu, kde by ste bez výčitiek svedomia dokázali udrieť aj, si náhle spomeniete, že "požehnaní sú chudobní" a "ľudia sú bratia v otcovstve Pána". A keď už sa chystáte prepadnúť pokušeniu, židovský výcvik vám položí odstrašujúcu ruku na rameno a odtrhne od pier pretekajúci pohár. Vy, kresťania, ste nikdy neboli obrátení na kresťanov. V tomto sme zlyhali. Navždy sme vám však skazili chuť pohanstva.

Tak prečo by ste nás nemali neznášať? Ak by sme boli na vašom mieste, zrejme by sme vás neznášali oveľa viac, ako vy nás. No nemali by sme sa zdráhali, povedať vám prečo. Ani by sme sa nemali odvolávať na výhovorky a priehľadné zámienky. V prípade miliónov úzkostlivo úctyhodných židovských obchodníkov by sme nemali urážať vašu inteligenciu a našu úprimnosť táraním, že komunizmus je židovská filozofia. A v prípade miliónov ťažko pracujúcich, chudobných židovských pouličných predavačov a nádenníkov by sme sa nemali zosmiešňovať rozprávaním o medzinárodnom kapitalizme ako o židovskom monopole. Nie, mali by sme ísť priamo k podstate. Mali by sme sa zamyslieť nad týmto neprehľadným, neefektívnym zmätkom, ktorý nazývame civilizácia, mali by sme sa bližšie pozrieť na túto polokresťanskú a polopohanskú zmes a - ak by sme boli na vašom mieste - mali by sme otvorene povedať: "Za tento zmätok vďačíme vám, vašim prorokom a vašej biblii.

Ponúkam preklad druhej state.

Spravte si názor...

Apoštol nežidov

Prvý, ktorý objavil možnosť viesť vojnu propagandou

"Vy kresťania sa znepokojujete a sťažujete na vplyv židov na vašu kultúru. Tvrdíte, že sme medzinárodní ľudia, súdržná menšina vo vašom strede s tradíciami, záujmami, ambíciami a cieľmi, ktoré sú odlišné od vašich. Vyhlasujete tiež, že tento stav predstavuje nebezpečenstvo pre váš normálny vývoj, mätie vaše pohnútky, zavádza váš osud. Ja v tom vôbec nevidím žiadne nebezpečenstvo. Váš svet bol vždy ovládaný menšinami, a preto si myslím, že vôbec nezáleží na tom, aký je vzdialený pôvod tejto vládnucej kliky a jej viera. Na druhej strane, ten vplyv celkom určite existuje a je oveľa väčší a zákernejší, ako by ste si mysleli.

To je to, čo nás na tej vašej hre na boj proti židom zabáva, ale aj rozčuľuje. Znie to tak nafúknuto. Splašene pobehujete a nariekate, že žid má svoje prsty všade. To nám naháňa strach. Sme si plne vedomí toho, ako sme vám ublížili tým, že sme vám vnútili našu cudziu vieru a tradíciu.

Plní strachu si uvedomujeme, že raz si v plnom rozsahu uvedomíte, že vaše náboženstvo, školstvo, morálka, spoločenský, administratívny a právny systém sme od základu vytvorili my. Potom však začnete neurčito hovoriť o židovských finančníkoch a filmových magnátoch, a náš strach sa razom premieňa na úškrn. Ten nežid, na ktorého sa pozeráme, si nikdy neuvedomí skutočnú temnotu našich zločinov.

Pre nás je to stále hádankou. Buď netušíte, alebo ste hlúpi alebo nemáte odvahu obviniť nás z našich prečinov, ktoré sú očividné, a ktoré by inteligentný sudca a porota mohli pokojne, bez netrpezlivosti preskúmať. Načo si rozprávať o nepresvedčivých maličkostiach, keď nás tak ľahko môžete obviniť z ťažkých a dokázateľných prečinov? Načo na nás hádzať očividný a neobratný falzifikát ako sú Protokoly sionských mudrcov, keď nás môžete konfrontovať so zjavením Sv. Jána? Načo strácať slová o Marxovi a Trotzkom, keď máte Ježiša Nazaretského a Pavla z Tarsu, ktorými nás môžete uviesť do rozpakov?

Tvrdíte, že sme rozvracači, buriči a podnecovatelia revolúcií. Je to pravda, a ja sa skláňam pred vašim objavom! Stačilo by iba trochu úsilia a žonglovania s faktami a dalo by sa dokázať, že sme boli príčinou všetkých hlavných revolúcií vašich dejín. Je nad všetky pochybnosti, že sme mali prsty v luteránskej vzbure, a je to jednoducho fakt, že sme boli hybnou silou občiansko-demokratických revolúcií predminulého storočia tak vo Francúzsku, ako aj v Amerike. Keby sme ňou neboli, nepoznali by sme svoje vlastné záujmy. Mierite však na nás vyčítavo prstom a obviňujete nás z týchto odporných a preukázaných zločinov? Vôbec nie! Je neuveriteľné, že ste nám prišili nedávnu svetovú vojnu a ruskú revolúciu, ktoré spôsobili najväčšiu ujmu židom samotným, ale tento dôsledok by dokázal predvídať každý školák.

*

Všetky tieto komploty a revolúcie nie sú však ničím v porovnaní s veľkým sprisahaním, ktoré sme zosnovali na začiatku tejto éry a ktoré bolo predurčené na to, aby z viery židovskej sekty vytvorilo náboženstvo západného sveta. Reformácia nebola navrhnutá čisto v zlom úmysle. Umožnila nám vysporiadať sa so starým nepriateľom a vrátila našej biblii jej čestné miesto v kresťanstve. Republikánske revolúcie 18. storočia nás oslobodili od našich dlhotrvajúcich politických a spoločenských obmedzení. Priniesli nám prospech, vám však nijako neuškodili. Naopak, priniesli vám prospech a rast. Im vďačíte za svoje vyniknutie vo svete. Ale prevrat, ktorý kresťanstvo do Európy prinieslo, bol - čo možno prinajmenšom ľahko dokázať - naplánovaný a uskutočnený židmi ako akt pomsty proti veľkému nežidovskému štátu. A keď už hovoríte o židovských sprisahaniach, za nič na svete nedokážem pochopiť, prečo nespomeniete aj zničenie Ríma a starovekej kultúry, sústredenej pod jeho zástavami, v rukách židovského kresťanstva.

Je to neuveriteľné, ale zdá sa, že vy kresťania neviete, odkiaľ vaše náboženstvo prišlo, ani ako a prečo. Vaši historici, až na jednu veľkú výnimkou, vám o tom nehovoria. Dokumenty v tomto prípade, ktoré sú časťou vašej biblie, spievate ale nečítate. Spravili sme svoju prácu pridobre. Veríte našej propagande až príliš bezvýhradne. Príchod kresťanstva nie je pre vás normálnou historickou udalosťou, vyrastajúcou z udalostí danej doby; je naplnením božského židovského proroctva - s vašimi vhodnými vylepšeniami. Vy to vidíte tak, že nezničilo veľkú nežidovskú kultúru a veľkú nežidovskú ríšu, s ktorou bolo židovstvo vo vojne; neuvrhlo ľudstvo na tisícročie do barbarstva a temnoty; prišlo, aby nežidovskému svetu prinieslo spásu!

Predsa však, ak vôbec, tu bolo veľké podvratné hnutie, ktoré sa zrodilo v Palestíne, propagované židovskými agitátormi, financované židovskými peniazmi, šírené medzi ľudí pamfletmi a letákmi, a to v čase, kedy židovstvo a Rím stáli proti sebe v boji na život a na smrť, ktorý skončil pádom veľkej nežidovskej ríše. Nevidíte však ani len to, aj keď inteligentné dieťa, nepopletené teologickou mágiou, by vám už po náhlivom prečítaní jednoduchého záznamu dokázalo povedať, o čo tu ide. A potom tárate o židovských sprisahaniach a uvádzate ako príklad svetovú vojnu a ruskú revolúciu! Divíte sa potom, že my židia sme brali váš antisemitizmus na ľahkú váhu, pokým ste nesiahli k násiliu?

Spomeňte si, nebol to nikto menší ako Gibbon, kto sa už dávno snažil vás osvietiť. Je to už takmer jeden a pol storočia, odkedy kniha "Úpadok a zánik Rímskej ríše" vypustila mačku z vreca. Gibbon, ktorý nebol iba duchovným fušujúcim do dejín, sa nepokúšal vysvetľovať koniec veľkej éry vymýšľaním hlúpych nezmyslov o zhýralosti a skazenosti Ríma, o rozklade morálky a viery v ríši, ktorá sa v tej dobe nachádzala na vrchole svojej najslávnejšej tvorivej epochy. Ako to dokázal? Žil v augustínskej ére v Londýne, ktorý - napriek dvom tisícom rokov od príchodu kresťanskej spásy -bol rovnako dobrou podobizňou augu¬stínskeho Ríma vo svojej rafinovanej obscénnosti, ktorej boli zmätení ostrovania schopní. Nie, Gibbon bol Árijec uvedomujúci si svoju rasu a obdivovateľ kultúry pohanského západu, a zároveň historik, ktorému to pálilo a ktorý mal oči. Preto nemal problém ukázať prstom na chorobu, ktorá rozložila a spustošila vznešenú stavbu antickej kultúry. Kresťanstvo - zákon, ktorý vzišiel zo Sionu, a slovo božie, ktoré vzišlo z Jeruzalema - ponížil na hlavnú príčinu úpadku a rozpadu a Ríma a všetkého, čo predstavoval.

Tak ďaleko je to dobre. Gibbon však nešiel dostatočne do hĺbky. Ako vidíte, narodil sa a zomrel sto rokov pred vynálezom vedeckého antisemitizmu. Úplne stratil zo zreteľa prvok uvažovania. Videl cudziu, z východu prichádzajúcu vieru, ktorá zaplavovala pekné zeme na západe. Nikdy mu však nedošlo, že celý plán spásy mal dosiahnuť práve tento ničivý koniec. Napriek tomu, že fakty sú úplne zrejmé.

Dovoľte mi stručne vyrozprávať príbeh, neskrášlený zázrakom, proroctvom či mágiou.

V záujme lepšej perspektívy sa musím vrátiť späť. Samotný dej možno rozdeliť na štyri časti, s vyvrcholením v časti tretej. Prvá opona sa dvíha približne v roku 65 p. n. l. Aktérmi drámy sú až na malé výnimky Judea a Rím. Judea je drobné kráľovstvo na východnej strane Stredozemného mora. Viac ako 500 rokov bola takmer iba geografickým výrazom. Znovu a znovu bola dobývaná, pustošená, a jej obyvateľstvo mocní susedia odvádzali do vyhnanstva a otroctva. Formálne nezávislá, teraz však nestabilná ako vždy a na pokraji občianskej vojny. Ríša západu, so svojim jadrom v mestskej republike Rím, je na najlepšej ceste stať sa pánom sveta. Je považovaná za vojenskú veľmoc svojej doby, dedičku Grécka a centrum civilizácie.

Až doposiaľ mali obe krajiny iba málo vzájomných kontaktov, ak vôbec. Potom však bol Rím vyzvaný, bez toho aby o to prosil, aby sa ujal záležitostí v Judei. Medzi dvoma bratmi vznikol spor o následníctvo bezvýznamného trónu a rímsky generál Pompeius, ktorý sa práve nachádzal v Damasku, kde sa zaoberal významnejšími záležitosťami, bol vyzvaný, aby rozsúdil rozhádané strany.

S jednoduchou priamočiarosťou republikánskeho vojaka poslal Pompeius jedného z bratov do vyhnanstva, jeho rivala menoval najvyšším kňazom a úplne odstránil kráľovský úrad. Bez toho, aby si to uvedomil, spravil Pompeius z Judei rímsku dŕžavu. Židia sa proti tomu prirodzene ohradili; aby ich opäť uzmieril a zmiernil miestnu predpojatosť, Rím obnovil kráľovský úrad. No na trón Rím dosadil kráľa podľa vlastného výberu. Bol to syn vyberača daní, patril k idumejskej rase a volal sa Herodes. Židia však neboli spokojní a naďalej vyvolávali nepokoje. Rím to považoval z ich strany za veľmi nevďačné.

To všetko je iba úvod, ktorý má pomôcť pochopiť to, čo sa udialo neskôr. Nespokojnosť židov prerástla do straty dôvery a otvorenej vzbury, keď nežidovskí páni začali v Jeruzaleme zavádzať výdobytky západnej kultúry výdobytky západnej kultúry. Modly, atletické hry, grécka dráma a vystúpenia gladiátorov neboli židom pochuti. Zbožný to všetko považoval za útok na nozdry Jehovu, aj keď zodpovední úradníci trpezlivo vysvetľovali, že sú určené iba na zábavu a povznesenie nežidovskej posádky. Judejci sa s osobitnou tvrdošijnosťou postavili príchodu prísneho rímskeho vyberača daní. Najmä však chceli mať opäť kráľa svojej vlastnej rasy a svojej vlastnej kráľovskej línie.

Medzi masami nabrala vzbura formu oživenia starej viery v mesiáša. Bohom vyvoleného spasiteľa, ktorý mal vykúpiť ľud spod cudzieho jarma a pozdvihnúť Judejcov nad ostatné národy. Uchádzačov o misiu nebolo málo. V Galilei istý Judáš viedol dosť pôsobivú vzburu, ktorá si získala širokú podporu ľudu. Ján, zvaný Krstiteľ, pôsobil v oblasti Jordánu. Nasledoval ho ďalší muž zo severu krajiny, Ježiš Nazaretský. Všetci traja dokázali majstrovsky vyjadrovať politické štvanie neškodnými teologickými frázami. Všetci traja používali rovnaké heslo pre vzburu - Čas je na dosah. A všetkých troch rýchlo zadržali a popravili, oboch Galilejčanov ukrižovaním.

Ježiš Nazaretský bol - nehľadiac na svoje osobné kvality - rovnako ako jeho predchodcovia politický burič, ktorý sa usiloval oslobodiť svoju krajinu od cudzích utláčateľov. Existuje dokonca významný dôkaz o tom, že sa pohrával s myšlienkou stať sa kráľom nezávislej Judei. Tvrdil, prípadne jeho životopisci to neskôr tvrdili zaňho, že pochádza zo starej kráľovskej línie Dávida. Jeho pôvod po otcovej strane je však akýsi zamotaný. Tí istí pisári, ktorí sledovali pôvod manžela jeho matky až po kráľa žalmistu, opísali Ježiša aj ako syna Jehovu, a pripustili, že Jozef nebol jeho otec.

Zdá sa však, že Ježiš si už dlho uvedomoval bezvýchodiskovosť svojej politickej misie a otočil svoje rečnícke nadanie a svoju veľkú popularitu más úplne iným smerom. Začal kázať primitívnu formu populizmu, socia¬lizmu a pacifizmu. Zmena v jeho programe mu priniesla nepriateľstvo zámožných a najbohatších vrstiev, kňazov a patriotov obecne, a zredukovala okruh jeho prívržencov na chudobných, pracujúce masy a otrokov.

Po jeho smrti sa títo jednoduchí nasledovníci spojili do komunistického bratstva. Kázeň, ktorú ich nebohý vodca kedysi predniesol nad svahom, zhrnula pre nich podstatu jeho učenia a začali ňou riadiť svoj život. Bola to filozofia, ktorá sa mala zapáčiť najmä prostému ľudu. Tým, ktorí tu na zemi trpeli, sľubovala odmenu po smrti. Z núdze slabých urobila cnosť. Ľudia bez nádeje na lepšiu budúcnosť boli nabádaní, aby sa nestarali o nasledujúci deň. Ľudia, ktorí bezmocne čelili ponižovaniu a krivdám boli učení, aby neodporovali zlu. Ľudia odsúdení na celoživotnú drinu a chudobu boli uisťovaní o dôstojnosti práce a chudobe. Skromný, opovrhovaný, vydedený a utlačovaný sa po smrti mal stať vyvoleným a obľúbencom Boha. Sveták, ambiciózny, bohatý a mocný mal mať vstup do neba zakázaný.

*

Výsledkom Ježišovej misie bola teda nová sekta v Judei. Nebola ani prvá, ani posledná. Judea bola, rovnako ako moderná Ame¬rika, úrodnou pôdou pre zvláštne formy viery. Ebioniti - bedári, ako sa sami nazývali - nepovažovali svoju vieru za nové náboženstvo. Židmi sa narodili a židmi ostali. Učenie ich majstra malo skôr charakter sociálnej filozofie, etiky chovania, spôsobu života. Moderným kresťanom, ktorí sú neúnavní v kladení otázky, prečo židia neprijali Ježiša a jeho učenie, môžem odpovedať iba to, že dlhý čas boli jeho veriacimi práve židia a nikto iný. Byť prekvapený, že celý židovský národ sa nestal ebionitmi, je asi rovnako inteligentné ako očakávať, že sa všetci Američania pripoja k unitárom, baptistom alebo kresťanským scientistom.

V normálnych časoch by sa tomuto otrhanému bratstvu nevenovala žiadna pozornosť. Z väčšej časti otroci a robotníci, ktorých pokoru mohlo chovanie lepších vrstiev ešte viac zvyšovať. No v krajine uprostred boja s cudzím protivníkom nabrala nesvetská filozofia nebezpečný aspekt. Bolo to vyznanie sklamania, rezignácie a porážky. Hrozilo, že v čase vojny podkope morálku obrancov vlasti. To požehnanie mierotvorcov, to nastavenie druhého líca, to neodporovanie, to miluj svojho nepriateľa vyzeralo ako zámerný pokus ochromiť vôľu ľudu v čase krízy a zaistiť tak víťazstvo nepriateľovi.

Preto nie je prekvapujúce, že židovské úrady začali ebionitov prenasledovať. Ich zhromaždenia boli napádané a rozháňané, ich vodcovia boli uvrhnutí do väzení, ich učenie bolo postavené mimo zákon. Chvíľu to vyzeralo tak, že sekta bola rýchlo zničená. Vtedy sa neočakávane zdvihla opona pre tretie dejstvo a udalosti nabrali úplne iný smer.

*

Azda tým najurputnejším nepriateľom sektárov bol istý Šavol, zhotoviteľ stanov. Pôvodom z Tarsu, teda človek do istej miery vzdelaný v gréckej kultúre, opovrhoval novými učeniami pre ich nesvetský charakter a odtrhnutosť od života. Ako patriotický žid sa desil ich účinku na vlastenectvo. Scestovaný muž, zbehlý v niekoľkých jazykoch, sa ideálne hodil na úlohu navštíviť rozptýlené židovské komunity a zmariť socialistické pacifistické náuky. Jeruzalemskí vodcovia ho menovali vodcom prenasledovateľov ebionitov.

Na svojej ceste do Damasku, aby zatkol istú skupinu sektárov, dostal náhle nový nápad. Podľa kvetnatej frázy z knihy Skutky Apoštolov mal víziu. V skutočnosti ich mal dve. Ako prvé pochopil, aké beznádejné boli šance malej Judei na víťazstvo v ozbrojenom konflikte proti najväčšej vojenskej sile vtedajšieho sveta. Za druhé, čo bolo dôležitejšie, ho napadlo, že tú vieru tulákov, ktorú doteraz potláčal, by mohol pretaviť na neprekonateľnú zbraň proti strašnému nepriateľovi. Pacifiz¬mus, neodporovanie, rezignovanie a láska boli nebezpečným učením doma. No rozšírené medzi nepriateľské légie by mohlo podkopať ich disciplínu a zaistiť tak víťazstvo Jeruzalema. Jedným slovom, Šavol bol zrejme prvým človekom, ktorý objavil možnosť viesť vojnu propagandou.

Pokračoval do Damasku a tam, na veľké počudovanie svojich priateľov a tých, ktorých prišiel potláčať, oznámil svoje prestúpenie na vieru a požiadal o prijatie do bratstva. Po svojom príchode do Jeruzalema predniesol svoju novú stratégiu vyľakanej rade starších Sionu. Po veľkej debate a analýzach bola prijatá. Väčší odpor kládli vodcovia ebionitov v hlavnom meste. Nedôverovali jeho motívom a obávali sa, že jeho návrh zbaviť vieru jej starých židovských predpisov a praktík, aby sa stala prijateľnou pre nežidov, by spoločenstvo naplnil cudzími polovičnými a oslabilo jeho moc. No napokon získal na svoju stranu aj ich. A tak sa Šavol, najneľútostnejší prenasledovateľ prívržencov Ježiša, stal Pavlom, apoštolom nežidov. A tak sa, náhodou, začalo v pohanských krajinách západu šíriť úplne nové orientálne náboženstvo.

Nanešťastie pre Pavlov plán nová stratégia fungovala až pridobre. Jeho prepracovaná a pomerne príťažlivá teológia plodila konvertitov rýchlejšie, ako sa odvážil dúfať, či dokonca ako by si prial. Je potrebné si uvedomiť, že jeho plán bol vtedy čisto obranný. Dovtedy vôbec nepomýšľal na evanjelizáciu sveta; iba dúfal, že takto podkope odhodlanosť nepriateľov. Ak by sa mu to podarilo a rímske posádky by odišli z Palestíny, bol pripravený vyhlásiť prímerie. Otroci a ľudia utláčaní Ríšou, nešťastní odvedenci a hladujúci proletariát samotného hlavného mesta, však v upravenej Pavlovej verzii vyznania nachádzali toľko útechy, koľko jej pred nimi nachádzali chudobní židia v pôvodnom učení ich ukrižovaného majstra. Výsledok tohto neočakávaného úspechu mal otvoriť nepriateľom oči aby poznali, čo sa deje. Od veliteľov armád v Palestíne začali do Ríma prúdiť znepokojivé správy o neposlušnosti medzi jednotkami. Namiesto toho, aby cisárski predstavitelia počkali, nová taktika iba posilnila ich odhodlanie. Rím sa vrhol na Jeruzalem ohňom a mečom a po krutom obliehaní, ktoré trvalo štyri roky, zničil hniezdo agitácie (70 n. l.). Prinajmenšom sa domnieval, že ho zničil.

Historici vtedajšej doby nás v súvislosti so zámermi Ríma nenechávajú na pochybách. Hovoria nám, že Nero poslal Vespasiana a jeho syna Tita s definitívnymi a jednoznačnými rozkazmi vyhubiť Palestínu i kresťanstvo. Pre Rimanov neznamenalo kresťanstvo nič iné ako militantný judaizmus, pritom táto interpretácia sa nezdá byť ďaleko od skutočnosti. Pokiaľ ide o Nerove želanie, tak prinajmenšom polovica sa mu splnila. Palestína bola tak dôkladne zničená, že dodnes z nej ostala politická troska. Kresťanstvo však nebolo tak ľahko zničené.

Pavlov program sa v skutočnosti plne rozvinul až po páde Jeruzalema. Ako som povedal, do tej doby zamýšľal touto taktikou dobyvateľov iba zastrašiť, tak ako Mojžiš potrápil faraónov. Postupoval obozretne a váhavo, aby nevydráždil mocného nepriateľa. Chcel mávať svojou novou zbraňou nepriateľovi pred nosom a dať mu pocítiť jej ostrie, ale zdráhal sa použiť ju plnou silou. Teraz však, keď sa stalo to najhoršie a Judea už nemala čo stratiť, odhodil zábrany a priniesol vojnu do zeme nepriateľa. Jeho cieľom nebolo nič menšie ako ponížiť Rím, rovnako ako on ponížil Jeruzalem, vymazať ho z mapy, rovnako ako on vymazal Jeruzalem.

*

Ak vás Pavlove spisy nedokázali presvedčiť o tejto interpretácii jeho aktivít, dovoľujem si upriamiť vašu pozornosť na jeho úprimnejšieho spoločníka Jána. Zatiaľ čo Pavol, ktorý pôsobí v tieni cisárskeho paláca a polovicu svojho času sedel v rímskych väzeniach, bol nútený používať podobenstvá a zastreté narážky, Ján, ktorý sa obracal na nespokojných Aziatov, si mohol dovoliť luxus otvorenej reči. V každom prípade, jeho pamflet "Zjavenia" je v skutočnosti zjavením toho, o čo v tejto podivuhodnej záležitosti ide.

Rím, pomyslene nazývaný Babylon, je podrobne zachytený jazykom plamennej nenávisti ako matka šľapiek a ohavností sveta, ako žena opitá krvou svätých (kresťanov a židov) ako utlačovateľ "ľudí, zástupov, národov a jazykov", a - aby nevznikli žiadne pochybnosti o jeho identite - ako "to veľké mesto, ktoré vládne kráľom tejto zeme". Anjel víťazoslávne kričí: "Veľký Babylon padol, padol!" Potom nasleduje orgiastický opis skazy. Obchod, priemysel a moreplavba ustali. Umenie, hudba a "hlas ženícha a nevesty" utíchli. Temnota a prázdnota pokrývajú dejisko ako závoj. Opatrní kresťanskí dobyvatelia sa až po uzdy svojich koní brodili v krvi. "Radujte sa nad ním, ty nebo a vy svätí apoštoli a proroci; pretože Boh sa na ňom za vás pomstil!"

A aký je koniec a zmysel tohto chaosu a spustošenia? Ján nie je veľmi zdržanlivý a povie nám ho. Uzatvára svoje nábožné proroctvo víziou nádhery nového - t. z. obnoveného - Jeruzalema: nie, prosím pekne, nejakej alegorickej fantázie, ale doslovného Jeruzalema, hlavného mesta veľkého, znovuzjednoteného kráľovstva "dvanástich kmeňov detí Izraela".

Môže niekto požadovať niečo jasnejšieho?

Samozrejme, žiadna kultúra by nedokázala vzdorovať takémuto druhu útoku natrvalo. Okolo roku 200 úsilie Pavla, Jána a ich nasledovníkov dosiahli taký pokrok vo všetkých vrstvách rímskej spoločnosti, že kresťanstvo sa stalo dominujúcim kultom v celej ríši. Medzitým, ako Pavol múdro predvídal, sa rímska morálka a disciplína úplne zrútili, takže stále viac a viac cisárskych légií, ktoré boli kedysi postrachom celého sveta a chrbticou západnej kultúry, sa rozpadlo a podľahlo barbarským útočníkom. V roku 326 sa cisár Konštantín podrobil konverzii na kresťanstvo a vyhlásil ho za štátne náboženstvo v nádeji, že tak zvládne zákernú chorobu. Bolo však neskoro. Po ňom sa cisár Julián ešte raz pokúsil uchýliť k útlaku. Odpor ani ústupky však nepriniesli úžitok. Rímsky štátny aparát bol naskrze prežratý propagandou z Palestíny. Pavol dosiahol svoje víťazstvo.

Takýmto spôsobom by som, ak by som bol antisemita a hľadal vierohodný príklad ničivej židovskej konšpirácie - vysvetlil prienik zmenenej, židovskej viery do západného sveta.